Farnosť Spišská Kapitula

Krsty: 19 (11 chlapcov, 8 dievčat)

Matúš Suchý, Ema Nováková, Soňa Orlovská, Sarah Kaľavská, Anna Tatarková, Damián Suchý, Tobias Ondriš, Luca Pcolinsky, Patrik Salanci, Marek Cmorej, Matias Kočiš, Lexie Florence Perrin, Šarlota Gondová, Jakub Taratuta, Tobias Ledecký, Nataša Kovalčíková, Tara Gabriela Karabinošová, Leo Suchý, Alexej Mlynarčík                         
/rok 2017: 22, 18 – 4/

Prvé sväté prijímanie: 19 detí

Sviatosť manželstva: 17  /6 z našej farnosti/

Rastislav Žitný – Nikola Bosáková, Peter Kešeľák – Tatiana Gregová-Jakubová, Pavol Duch – Katarína Nováková, Jozef Varga – Lucia Ondrišová, Tomáš Juríčkov – Terézia Jurisová, Šimon Brajerčík – Veronika Francová, Orest Tokač – Katarína Lizáková, Lukáč Straka – Diana Laurová, Vladimír Kohan – Nikola Burčíková, Michal Gális – Anna Juričková, Jakub Kubala – Benedikta Biroščáková, Dušan Huňady – Veronika Furmanová, Štefan Kováč – Jana Vošková, Patrik Soveľ – Kristína Užáková,Vladimír Molčan – Zuzana Chomjaková, Oldřich Hrabčík – Martina Nogová, Jozef Školník – Ľudmila Holotňáková      /rok 2017: 11/

Pohreby: 25

Martin Lesnický (93. rok života), Katarína Harenčárová r. Baranová (93.), Mária Baranová r. Kubovčíková (73.), Vladimír Almáši (35.), Jozef Harenčár (93.), Anna Smiková r. Gondová (91.), Mária Kovaľanová r. Muchová (84.), Mária Baranová r. Vaľková (84.), Mária Matvejová r. Iľašová (93.), Anna Prihodová r. Chlebová (85.), Peter Turek (57.), Ján Krigovský (100.), Mária Drozdová r. Koperová (78.), Ján Staňa (89.), Imrich Bukat (66.), Klára Forgáčová r. Hasajová (84.), Emília Kopaňáková r. Staňová (71.), Júlia Olejová r. Leskovská (80.), Ján Harenčár (89.), Imrich Rajčuľa  (77.), Ondrej Katriňák (70.), Alžbeta Kolárska r. Drusová (84.), Ján Holováč (13.), Terézia Sedláková (84.), Emília Sedlačeková r. Juríková (82.), Alžbeta Filipová r. Šišková (83.)
/rok 2017: 28/

Farnosť Spišská Kapitula pozýva manželské páry v každom veku na: „Rande pre manželov.“

Pre viac informácii kliknite TU!

Krsty: 22 (18 chlapcov, 4 dievčatá)

Juraj Kapusta, Bohuš Forgáč, Eduard Vaľko, Patrik Tomko, Maxim Mlynárčik, Matias Martin Gonda, Matej Gaduš, Simon Bilek, Jakub Bača, Pavla Baranová, Lukáš Katriňák, Laura Pechová, Sára Šarišská, Aleš Šarišský, Andrej Duľa,   Lukáš Ancin, Tobias Cmorej, Michal Weiss, Alica Vaľková, Samuel Ledecký,   Adam Miroslav Potočný, Ján Námešný          /rok 2016: 23, 12 – 11/

Prvé sväté prijímanie: 17 detí

Sviatosť manželstva: 11 (9 z našej farnosti)

Miroslav Potočný – Gabriela Mišagová, Michal Weiss – Denisa Koňaková,   Michal Sroka – Anna Bileková, Lukáš Prevendár – Zuzana Ondrejčáková,  Grzegorz Chwiej – Lucia Olejníková, Radomír Hockicko – Mária Molčanová,   Marek Cmorej – Mária Forgáčová, Vladimír Kaľavský – Martina Kačengová,   Peter Taratuta – Katarína Šulíková, Stanislav Cenký – Jana Zelená,   Pavol Krajňák – Marta Dzurillová           /rok 2016: 14/

Pohreby: 28

Fabian Fabián (84. rok života), Štefan Pitko (69.), Mária Smiková r. Filipová (88.), Valent Jankura (98.), Irena Kačová r. Polhošová (86.), Mária Bartošová (65.),   Jozef Ondruš (67.), Vladimír Pecha (45.), Mária Ondrišová r. Haragošová (90.), Helena Vošková r. Krigovská (83.), Michal Boženko (54.), Ján Sedlák (58.),   Anna Lesnická r. Forgáčová (89.), Mária Popovičová r. Brindzová (81.),  Alžbeta Olejníková (89.), Mária Ničová r. Sedláková (88.), Ján Kopaňák (74.), Florián Fabián (68.), Ján Hlavčák, kňaz (95.), František Kačí (71.),  Jozef Machaj (83.), Fabian Chlebový (82.), Michal Mikula, kňaz (69.),  Jozef Lacko (78.), Michal Sedlák (83.), Viera Kočišová r. Bartošová (51.),  Mária Fecková r. Kuľpová (91.), Anna Mišagová r. Salanciová (91.)

/rok 2016: 12/

Bratia a sestry,

            Vianoce v našej prítomnosti, ako nám o tom hovorí skúsenosť posledných rokov, sa stávajú stále viac spoločenskou udalosťou, z ktorej sa postupne vyprázdňuje duchovnosť. Niektoré tradície a zvyky síce zostávajú, ale už bez pôvodného obsahu  a významu. V našej dobe už nevieme, čo znamená vianočný stromček, prečo sa pod stromček dávajú vianočné dary, prečo je štedrá večera a podobne. Symbolika vianočných zvykov mala pôvodne hlboké duchovné posolstvo.

            Drahí bratia a sestry,      

            naše kresťanské sviatky boli cez celú dvetisícročnú históriu Cirkvi oporou viery pre jednotlivých veriacich i pre kresťanské rodiny. Ako sa otriasa viera, tak postupne upadá aj duch a spôsob slávenia sviatkov. Ale platí to aj naopak. Upúšťanie od tradície slávenia sviatkov spôsobuje aj úpadok viery veriacich. Najzreteľnejšie to vidíme  na slávení nedele a výročných sviatkov, akými sú aj Vianoce.

            Slávenie vianočných sviatkov v minulosti bolo viac preniknuté duchom viery  a kresťanskej nábožnosti. Chudoba a jednoduchý štýl života veriacich pobádal, aby sa hlbšie vnárali do tajomstva Vianoc. Zaujímavé je, že čím viac sa naši predkovia podobali postavám z historických prvých Vianoc, tým nábožnejšie ich vedeli sláviť. Ľudové obyčaje a zvyky, ktoré cez stáročia akoby zabaľovali tajomstvo Vianoc, istým spôsobom formovali ľudí a utvrdzovali ich vo viere a nábožnosti. Boli vyjadrením ich vnútorného postoja ku skutočnostiam viery.

            Duchovný obsah Vianoc postupne nahrádza v našich rodinách plytký konzumizmus. Namiesto duchovnej prípravy sme sa vrhli na horúčkovité nákupy potravín, nápojov a predmetov spotrebného tovaru. Vytratila sa modlitba a horlivosť adventného očakávania oslavy Pánovho narodenia. Kedysi ľudia chodili na sväté omše každý deň počas adventu. Modlievalo sa spoločne v rodinách, konali sa rôzne pobožnosti (napr. pobožnosť s obrazom Svätej rodiny hľadajúcej prístrešie), ľudia  sa chystali na prežívanie Vianoc dobrou svätou spoveďou. Pokánie bolo zároveň aj zmierením medzi ľuďmi.

            Aké sú naše Vianoce toho roku, zajtra i do najbližšej, či vzdialenejšej budúcnosti? Vianociam v budúcnosti musíme vrátiť pôvodný obsah a náplň. To znamená, že urobíme opäť stredobodom našich  kresťanských sviatkov Ježiša Krista    a jeho tajomstvo. Sme v situácii, kedy treba Vianoce nanovo pokresťančiť. Vrátiť im pôvodný zmysel.

            Prvé, čo je treba urobiť, je návrat k duchovnej príprave na sviatky. Nemožno ignorovať advent a jeho výzvy k obráteniu a polepšeniu života, ak chceme zostať verní Vianociam – ako sviatkom narodenia nášho Pána.

            Druhé, čo treba urobiť, je, aby sme sa mysľou i srdcom vrátili ku Kristovi  a jemu venovali náš sviatočný čas a pozornosť. Musíme vedieť ignorovať ponuky sveta a pohŕdať všetkým, čo nám Pána Ježiša má nahradiť, zacloniť ho a odviesť našu pozornosť od neho.

            Rok čo rok si na vianočné sviatky oživujeme vieru v jeho stálu prítomnosť medzi nami. Vianoce slávené v Eucharistii nie sú len spomienkou na dávnu udalosť   v Betleheme, sú vždy novou aktualizáciou tajomstva darovania sa Krista ľuďom.  V prvých Vianociach sa Kristus daroval všetkým ľuďom všetkých čias.   Pri každoročnej oslave vianočného tajomstva sa ten istý Kristus ponúka a daruje  v konkrétnom čase ľuďom, ktorí ho s vierou prijímajú.

            Už aj prvé Vianoce v roku 1 (jeden) nášho letopočtu, keď sa Kristus narodil pre všetkých, nie všetci ho skutočne aj prijali a stali sa účastní na dobre jeho prítomnosti. Bola to hŕstka ľudí, čo sa mu vierou otvorili, ako svedčí evanjelium: „Medzi svojich prišiel a svoji vlastní ho neprijali.“ Tým, ktorí ho s vierou prijali, dal Boží Syn milosť, že sa stali Božími deťmi – ľuďmi narodenými z Boha.  

            Preto sa sviatostne v liturgii Cirkvi ustavične obnovuje tajomstvo narodenia    a jeho príchodu, aby generácie, čo po sebe prichádzajú, mohli takto vierou konkrétne   a osobne prijať Ježiša Krista. Toho istého Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme a takým istým spôsobom, ako ho prijali v prvom roku jeho pobytu na zemi. Ten spôsob prijatia je viera. Uveriť v narodenie Krista – Božieho Syna i Syna človeka – rovná sa prijať Krista. Jeho narodenie v nás vierou je naše zrodenie sa z Boha k životu s Kristom  a pre Krista.

            Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich,   akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov  má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí.

Viera chudobných vyjadruje vnútornú slobodu ducha, nezávislosť na majetku a hmotnom bohatstve.

            Pokora viery je druhá náležitosť, ktorú objavujeme na postavách Vianocv Betleheme, bez ktorej nie je možné prijať Krista. Koho uráža maštaľ, chatrný výzor dieťaťa, komu ťažko padne zohnúť kolená a skloniť hlavu pred majestátom Boha, ten nie je schopný prijať Krista. Akou mierou sa našej viere podarí pokoriť pred Bohom, takou mierou sme schopní uchopiť a prijať Krista.

            Drahí bratia a sestry,

            nezáleží na tom, či nás od okamihu narodenia Ježiša Krista delí niekoľko hodín, ako pastierov, či niekoľko týždňov, ako Simeona a Annu v chráme, či niekoľko mesiacov, ako mudrcov z východu, alebo či je to niekoľko tisícročí, ktoré delia nás,  čo žijeme dnes. Časový interval je bezvýznamná záležitosť. Čo je dôležité a na čom všetko záleží, je viera pokorných a chudobných. Ona je spôsobom ako možno a ako treba prijať Krista aj na tieto Vianoce, v ktorých sa nám Kristus opäť ponúka a dáva.

            Požehnané Vianoce i Nový rok.   

                                                                             Váš otec biskup + Štefan Sečka

Milý Ježiško, já vím, starí ludý už málo píšu Ježiškovi, skór sa k nemu mollá. Ale já ty predsa len neská stem napísat pár rádkov.

Volám sa Katarína Kolníková, budem mat osemdesát rokov, a teda som sa Tvojím pričineným dožila požehnaného veku. Báraj mi nohy neslúža, hlava mi slúži dobre, za čo Ty stem podakuvat osobitne.

Teda vím čosik o živote. Ale Ty víš vácej. Ty víš šecko. Ježiško, kopu rokov som robila pestúnku v materskej školke, ale aj som chodyla po javiskových deskách, aby som spolu s naším dyvallom ludý vácej potešila, jako postrašila. A preto Ta stem poprosit o to, aby tu aj na budúci rok bolo vácej takých, čo ludý potešá, jako tých, čo ludý zesmutná.

Teda nech sa tu ludý na seba vácej usmívajú, jako mračá, a nech je tu konečne vácej dobrých jako tých zlých správ. Milý Ježiško, daj,  nech sa tu narodý kopa šikovných detý, z kerých nech vyrastú šikovní doktori, svetoví fotbalisty, prípanne múdri poslanci. A též daj, milý Ježiško, nech sú tu zasek a na furt dety a stromy zdravé, voda pitná a vzduch na dýchaný. A nech je tu medzi nama o čosi menej závistlivcov a chamtyvcov, ale za to vácej tých šikovných, múdrych, a ked sa poštastý aj vtypných ludý. Teda – nech je to tu na budúci rok o čosi fungujúcejšé, vonavejšé a luckejšé. Tak nám pri tom pomáhaj.

A ver mi, Ježiško, čosik pre to urobím aj já!

… já

Katarína Kolníková

(Radošina 1921 – 2006)

Výsledky volieb do hospodárskych rád filiálok farnosti Spišská Kapitula, 29.10.-5.11.2017

Baldovce

Počet rozdaných lístkov: 61

Počet odovzdaných lístkov: 43

Počet platných lístkov: 43

Na základe výsledkov hlasovania sa volenými členmi hospodárskej rady filiálky stali: Mária Sedláková a Vladislav Vaverčák.

Bugľovce

Počet rozdaných lístkov: 87

Počet odovzdaných lístkov: 49

Počet platných lístkov: 49

Zvolení: Helena Lesnická a Janka Lesnická.    

Jablonov 

Počet rozdaných lístkov: 153

Počet odovzdaných lístkov: 74

Počet platných lístkov: 66

Zvolení: Ján Grobarčík ml., Anna Fabianová a Mária Pitková. 

Katúň

Počet rozdaných lístkov: 34

Počet odovzdaných lístkov: 19

Počet platných lístkov: 19

Zvolení: Mária Smiková a Imrich Filip.

Lúčka

Počet rozdaných lístkov: 50

Počet odovzdaných lístkov: 28

Počet platných lístkov: 28

Zvolení:Pater Baloga a Marcela Holotňáková.  

Nemešany

Počet rozdaných lístkov: 191

Počet odovzdaných lístkov: 114

Počet platných lístkov: 114

Zvolení:Emil Olejník a Oľga Mačáková.                       

Drahí bratia a sestry,

v týchto dňoch dostávame cenný dar na posilnenie našej viery. Dar, v ktorom sa ukrýva príklad odvahy, rozhodnosti a ochoty na službu blížnym. Týmto darom je pre nás blahorečenie muža, ktorý dokázal, že na Božie povolanie je možné odpovedať aj v ťažkých časoch a za mimoriadne náročných okolností.

Vo februári tohto roku Svätý Otec František vydal dekrét o mučeníctve dona Titusa Zemana, saleziánskeho kňaza, ktorý dokázal žiť Božiu vôľu bez ohľadu na nemilosrdné prenasledovanie zo strany nepriateľov viery a odporcov Boha. Už o štyri týždne, v sobotu 30. septembra 2017, budeme v Bratislave sláviť blahorečenie tohto mučeníka za duchovné povolania.

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch. Spolu s deviatimi súrodencami prijal dar viery v Bohaod svojich rodičov Jána a Agnesy. Titus mal iba desať rokov, keď sa na príhovor Panny Márie uzdravil z vážnej choroby. Vtedy dal Božej Matke sľub: „Stanem sa saleziánskym kňazom.“A slovo dodržal. 23. júna 1940 prijal v Turíne ako salezián kňazskú vysviacku. Potom sa vrátil na Slovensko a pôsobil v Bratislave, v Trnave a v Šenkviciach ako mimoriadne horlivý duchovný syn Dona Bosca. Očití svedkovia naňho spomínajú ako na Božieho muža: Čo veril a učil, to naplno žil a uskutočňoval.

Je známe, že don Titus bol mužom činu. Nesmieme však zabudnúť, že bol na prvom mieste mužom modlitby. Bolo preňho typické, že v rukách často nosieval breviár alebo ruženec. A keď sa práve s niekým, kto potreboval pomoc, nerozprával, veľa sa modlil. Podľa očitých svedkov sa na Titusovi dalo poznať, keď hovoril s Bohom, či prosil Pannu Máriu za svoje saleziánske a kňazské poslanie. Práve modlitbu a osobnú askézu totiž pokladal za „zlatý poklad“ a skrytý základ všetkých pastoračných aktivít.

V jeho vlastnoručne napísanej žiadosti o kňazskú vysviacku nachádzame tieto slová: „Dúfam, že Najsvätejšia Panna Mária Pomocnica – ktorá bola voči mne vždy veľkodušná svojou pomocou – bude ma chcieť vziať ešte viac pod svoju ochranu, keďže budem zviazaný ešte väčšími putami s Ježišom a s ňou. Nech mi svätý don Bosco pomáha z neba, aby som mohol naplniť moje povinnosti s tou horlivosťou a s tým zápalom, ktorým bol on zapálený.“ Zo slov mladého Titusa priam žiari túžba po duchovnom živote a kňazskej službe. Hĺbka a stálosť jeho odovzdanosti však čoskoro  musela prejsť tvrdou skúškou.

Prečo ho mučili? Keď komunisti zatvorili semináre a internovali rehoľníkov, Titus Zeman prišiel s myšlienkou pomôcť seminaristom, aby doštudovali v Turíne a tam prijali kňazskú vysviacku. Chcel ich do Turína sprevádzať osobne. Samozrejme, poznal nebezpečenstvá spojené s prechodom ostro stráženej hranice, ale vyšší cieľ, záchrana kňazských povolaní, mu dodávali silu uskutočniť tento plán – v duchu slov Pána Ježiša v evanjeliu dnešnej nedele: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25).

Dvakrát sa prechod cez hranice podaril. Pri treťom pokuse však dona Zemana a ďalších členov výpravy zatkli. Potom ho vypočúvali a mučili. Počas bezmála šesťdesiatich výsluchov ho topili vo výkaloch, spôsobovali mu nepredstaviteľné bolesti, bitkami a kopancami mu vybili zuby, zlomili kľúčnu kosť aj nosnú prepážku, poškodili sluch. Ponižovali ho, nechali nahého v zime, lámali drogami, vyhrážali sa mu obesením. Ako vedúceho výpravy napokon Titusa Zemana komunisti dňa 22. februára 1952 odsúdili na 25 rokov väzenia.

V skutočnosti však bolo ich cieľom urobiť z neho muža určeného na likvidáciu. Po takmer trinástich rokoch mučivého väznenia bol v roku 1964 so zničeným zdravím podmienečne prepustený. Zostávalo mu len pár rokov života. V civilnom zamestnaní, ako skladník, potom vydával svedectvo Božieho služobníka, ktorý odpustil svojim prenasledovateľom. Don Titus vedome prijal z Božích rúk povolanie mučeníka. Po prepustení na slobodu odmietal hovoriť o zverstvách prenasledovateľov, a modlil sa za nich.

Následky mučenia, ktoré vo väzení podstúpil, spôsobili jeho predčasnú smrť 8. januára 1969. A pri jeho pohrebe z úst tajného provinciála saleziánov, dona Andreja Dermeka, zaznelo toto vyznanie: „Dnes sme tu pochovali mučeníka“. Od tej chvíle sa začala šíriť povesť jeho svätosti a mučeníctva.

Milí bratia a sestry. My v súčasnosti žijeme v čase slobody, za ktorú iní v minulosti draho zaplatili. Táto naša doba je ale paradoxne poznačená krízou rozhodnutí. Ľudia dnes nechcú robiť kroky, ktoré zaväzujú na celý život. Mnohým sa zdajú náročné, niektorí ich dokonca vyhlasujú za prekonané, či zbytočné. Chceme radšej všetko, čo sa ponúka, rad-radom vyskúšať. Ideálne s možnosťou vrátiť, odstúpiť od zmluvy, nič neriskovať. Vidíme okolo seba neochotu sľúbiť manželskú vernosť, aj obavu zasvätiť sa večnými sľubmi, či natrvalo prijať kňazskú službu. Za tým všetkým je ale hlboko ukrytá rovnaká príčina: nedostatok našej viery v Božiu prítomnosť, Božiu pomoc a Božiu prozreteľnosť.

Don Titus Zeman nám – do týchto čias ustráchaného prítmia pohodlnosti a svojvôle – žiari svetlom odvahy a vernosti; jasom ochoty čeliť aj vážnym rizikám, keď ide o dobrú vec. Jeho príbeh je symbolom rozhodne daného a obetavo dodržaného slova. Na celý život. Nie však z ľudskej, ale z Božej moci, a vďaka dôvere v Božiu pomoc. Prestať túžiť po cieľoch, ktoré nás presahujú, práve to znamená ísť skutočne do rizika. Do rizika, že zakrpatieme a nepohneme sa z miesta. V duchu slov Svätého Otca Františka je don Zeman výzvou pre všetkých, čo len „polihujú na gauči“, aby vstali a nabrali odvahu k vyšším cieľom.

 Milí bratia a sestry, pozývame vás na slávnosť blahorečenia mučeníka dona Titusa Zemana do Bratislavy-Petržalky. Bude to v sobotu 30. septembra 2017 na mieste, ktoré mnohí z vás poznajú: tam, kde sv. Ján Pavol II. pred štrnástimi rokmi osobne blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopka a sestru Zdenku Šelingovú.

Miestom trvalého uctievania telesných pozostatkov mučeníka dona Titusa Zemana sa potom stane Kostol Sedembolestnej Panny Márie v jeho rodisku, vo Vajnoroch.

Kto môžete a vládzete, príďte osobne zažiť duchovnú radosť, povzbudenie aj posilu z tohto daru pre našu Cirkev. Chceme tam spoločne ďakovať, ale aj prosiť o príhovor dona Titusa za nové duchovné povolania, ktoré tak veľmi potrebujeme.

Práve v deň blahorečenia zámerne začneme aj deväťmesačnú prípravu na Národné stretnutie mládeže „P18“, ktoré bude o rok v Prešove. Pozývame mladých, aby prišli už teraz do Bratislavy s nádejou, že práve medzi nimi Boh vzbudí odvahu, rozhodnosť a ochotu pomáhať blížnym, a azda aj duchovné povolania.

Nech nás príklad nového blahoslaveného vedie k odvážnej vernosti evanjeliu Ježiša Krista, aby osobné dejiny svätých neboli pre nás len pohľadom do minulosti, ale najmä povzbudením ku konkrétnemu konaniu dnes, i do budúcnosti.

Žehnajú vás biskupi Slovenska: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

k zasväteniu Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie

Aj keď podľa múdrosti antického filozofa „nevstúpime dvakrát do tej istej rieky“, predsa sú chvíle nielen v našom osobnom živote, ale aj živote Cirkvi i národa, keď sa treba zahľadieť do minulosti. Chceme sa z nej poučiť a nechať sa ňou inšpirovať pri zápase o ochranu hodnôt západnej kresťanskej civilizácie, do ktorej od čias svätých Cyrila a Metoda patrí aj náš národ.

V dejinách nášho národa vidíme mnohoraké Božie zásahy, Bohom ponúkané riešenia zložitých situácií, ale zároveň aj prejavy ľudskej nevôle prijať Božie prostriedky záchrany. Pohľad do dejín má byť preto vďačným pokorným a duchovným krokom, ktorým sa dá vstúpiť do spásnej sily daného okamihu. Takýmto jedinečným okamihom, pri ktorom je potrebné sa zastaviť, je nepochybne 70. výročie zasvätenia Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Modlitbu zasvätenia predniesol nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko 6. júla 1947 v rámci celokrajinských mi­sijných slávností na Starých Horách. Vtedajší slovenskí biskupi vyslovili nádej, že jedno­myseľné a zbožné zasvätenie prinesie nášmu národu Božie požehnanie.

Všimnime si dejinný rámec tohto zasvätenia. Bolo to dva roky po druhej svetovej vojne a katolíci boli vyradení z politického života. Neprajnosť, ba otvorené nepriateľstvo voči Cirkvi už bolo cítiť všade (poštátnenie škôl, zatknutie biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku, domová prehliadka Karola Kmeťka, zatýkanie kňazov a laikov, udavačstvo, politické väznenia, potláčanie ľudskej slobody a dôstojnosti). Vtedajší režim sa hneď po vojne pripravoval na prevzatie celej moci v štáte, čo sa v plnej miere uskutočnilo po roku 1948. V akte zasvätenia Slovenska vtedajší biskupi vyjadrili nádej, že Božské Srdce Ježišovo a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie bude posilou v týchto neľahkých časoch. Celkom iste neušlo ich pozornosti, že po zasvätení Cirkvi a celého ľudstva Srdcu Panny Márie, ktoré vykonal pápež Pius XII. 8.12. 1942 v poslušnosti fatimskému proroctvu, nastal sled významných zvratov v práve prebiehajúcej vojne.

Dnes síce žijeme v spoločnosti, ktorá nám navonok zaručuje vyznávať a praktizovať našu vieru, avšak nachádzame sa v situácii, keď sme ohrození z viacerých strán. Ideologický materializmus padol so systémom, ktorý bol diktatúrou a na jeho miesto nastúpil materializmus pragmatický, zameraný na pohodlie, zábavu a pôžitok. Nášmu správaniu nič nevnucuje, nevedie s nami názorové spory. Avšak kvalitu svojho života meriame tovarom. V takomto myšlienkovom svete nie je miesto pre náboženstvo. Ak áno, tak nepravé, bez kríža, zúžené na témy šťastia a pohody, bez chorôb, staroby, utrpenia, obeti a smrti. V strede takejto falošnej nábožnosti stojí individuálna emocionalita, túžba zvíťaziť nad rutinou všednosti, potreba prekonať stres, či kompenzovať psycho-sociálnu nerovnováhu. Je to konzumné myslenie, ktorému chýba vzťah s osobným Bohom.

Naša náboženská skúsenosť však hovorí, že ak niet v našom živote pravého trojosobného Boha, všetko ostatné bude márne. To je tak, akoby sme si zle zapli prvý gombík na košeli: vtedy všetky ostatné budú zle zapnuté a treba začať znovu zhora. Ak základný vzťah – vzťah k Bohu – nie je správny, všetky iné vzťahy, z ktorých sa skladá a buduje náš život, nemôžu byť správne.

Túžime po lepšom svete. Isté však je, že svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nemôže zmeniť v lepší, ale v horší. Len život v Božej prítomnosti môže garantovať lepší svet. Preto sa potrebujeme aj my oprieť o istotu, ktorú nám nezaručí ani politika, ani veda, sociológia, psychológia, či alternatívne duchovné hnutia (ezoterické, okultné…) Nijaká ľudská snaha nedokáže vyriešiť súčasnú morálnu krízu vo svete. Potrebujeme Božiu pomoc, s ktorou chceme zodpovedne spolupracovať.

Živá viera v Boha je najlepší spôsob, ako sa postaviť proti prekrútenému chápaniu ľudských práv, antikoncepčnej mentalite, zlu potratov, gender ideológii, eutanázii, degradovaniu rodinného života, konzumnej sexualite, pornografii, nevere masovo umožňovanej modernými sociálnymi sieťami; proti zneužívaniu demokratických práv, stavu, keď zvrátenosť je obhajovaná a protest kriminalizovaný, chorobe úplatkárstva, mentalite klamu vedúcej k veľkým sociálnym rozdielom, slabnúcej vzdelanostnej úrovni; úrovni výchovy a sociálnej starostlivosti, odlivu mladých ľudí do cudziny, terorizmu, prenasledovaniu kresťanov, kriminalizácii a šikanovaniu Cirkvi na verejných fórach, strate národného povedomia, novopohanstvu a mnohému ďalšiemu zlu. Preto potrebujeme ľudí, ktorí sa nielen verbálne hlásia k hodnotám Božieho kráľovstva, ale ich aj, s Božou pomocou, žijú.

Tieto hodnoty vyžarujú z Ježišovho prebodnutého Srdca. Pápež Pius XI. v encyklike Miserentissimus Redemptor (1928) vidí milosti vychádzajúce z Najsvätejšieho Srdca ako liek na choroby modernej doby, ktorá sa nápadne podobá našej: „Z každej strany na nás dopadá volanie národov, (kde) … vlády povstali a sprisahali sa proti Pánovi a proti jeho Cirkvi. V týchto národoch vidíme, ako sú pošliapavané Božské a ľudské práva… vidíme ako je celý kresťanský ľud ohrozovaný a utláčaný, v trvalom nebezpečenstve odpadu od viery a smrti“.

Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorá má neodškriepiteľné biblické korene (Zach 12, 10; Jn 19, 37 ), a teologicky bola rozvinutá v náuke cirkevných otcov i dielach stredovekých duchovných spisovateľov, dostala osobitý impulz cez zjavenia Pána Ježiša sv. Margite Márii Alacoque (1647 – 1690). Táto úcta cez prehĺbenie vzťahu k Eucharistii a prax pravidelnej svätej spovede, priniesla skutočné oživenie náboženského života, ktorý je hmatateľný dodnes aj v našich farnostiach. Preto môžeme povedať, že uctievanie Ježišovho Srdca patrí k „podstate kresťanstva“ (K. Rahner), pretože naozaj potrebujeme „amnestiu“ neba.

Sme presvedčení, že len kto je „ranený láskou“ (Pies 4, 9) bude milovať a „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7, 38). Len žiarou lásky Ježišovho Srdca môže byť naše ľahostajné srdce opäť zapálené a môže nanovo vzplanúť a zapaľovať ostatných. Ježišova láska môže účinne zasiahnuť aj naše srdce, ak mu dáme k tomu súhlas, pretože opravdivá láska, má byť obojstranná – opätovaná. Ako odpovieme my na toto neprehliadnuteľné vyznanie lásky?

Vzorom dokonalého súhlasu s Božím plánom je Panna Mária. Ona súhlasila s „veľkolepým plánom srdca“. Ona hovorí „áno“ Slovu, ktoré neprichádza panovačne, ale s prosbou, pokorne. Týmto spôsobom vstupujeme do Máriinej viery; rozhodujeme sa pre konanie všetkého „s Máriou, v Márii a pre Máriu, aby sme to dokonalejšie robili cez Ježiša, v Ježišovi a pre Ježiša“. Tak sa môžeme stať ľuďmi, ktorí sa nechajú zasiahnuť v srdci a budeme sa najskôr pýtať: „Čo máme robiť?“ (Sk 2, 37), aby sme porozumeli odpovedi, ktorá vystupuje z hlbín Ježišovho Srdca: „Poďte ku mne všetci… Učte sa odo mňa“ (Mt 11, 28-29). Znamená to, že prvenstvo v našom živote budú mať Božie hodnoty a naše svedomie formované v tomto duchu bude pre nás kritériom našej činnosti. Preto naše zasvätenie sa Bohu a Panne Márii nie je formalita, ale uvedomelé prijatie Ježišových hodnôt do nášho života. Zasvätenie je ako kadidlo: cítiť jeho vôňu, len vtedy, keď sa vloží na rozžeravené uhlie, ktoré horí v našom srdci odhodlanom na ochotnú službu a obetu.

Preto vás, milí bratia sestry, pozývame na Národnú púť do Nitry na slávnosť sv. Cyrila a Metoda 5. júla, kde zaznie naše zasvätenie sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tu sa chceme spolu so sv. Metodom modliť: „Ty však z výsosti, hľaď na nás, túžiacich za tebou, vysloboď svojich učeníkov z každého nebezpečenstva a rozširuj pravé učenie… aby sme, žijúc tu dôstojne podľa svojho poslania, stáli potom s tebou… po pravej strane Krista, nášho Boha a prijali od neho večný život“. (ŽM XVII).

Vaši biskupi Slovenska

Drahí spolubratia v kňazskej službe,

milovaní bratia a sestry!

V dnešnú nedeľu vám všetkým chcem zo srdca poďakovať za vašu starostlivosť o seminaristov Spišskej diecézy, ktorí sa v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka pripravujú na kňazské povolanie. Celá formácia kandidátov kňazstva sa zameriava na to, aby sa osobitným spôsobom naučili mať účasť na láske Krista – Dobrého pastiera. Táto formácia musí mať popri iných aspektoch aj pastoračný a misijný charakter. Vyzýva nás k tomu aj Svätý Otec František v posolstve na dnešný deň, v ktorom sa zamýšľa nad misionárskym rozmerom kresťanského povolania.

V závere posolstva pápež František píše: „Bez vytrvalej a kontemplatívnej modlitby nemôže existovať nijaká pastorácia povolaní, ani kresťanské misie. V tomto zmysle treba kresťanský život sýtiť počúvaním Božieho slova a predovšetkým pestovaním osobného vzťahu s Pánom v eucharistickej adorácii, ktorá je privilegovaným „miestom“ stretnutia s Bohom.“

Preto vás, drahí bratia a sestry, prosím, aby ste aj naďalej pamätali hlavne pri eucharistických adoráciách na seminaristov a vyprosovali nové kňazské povolania pre túto diecézu. Tak budete napĺňať aj svoje kresťanské povolanie.

V týchto dňoch si zároveň pripomíname 5. výročie úmrtia otca biskupa Františka Tondru, ktorý hovorieval kňazom, že najväčším protagonistom kňazských povolaní je kňaz vo farnosti. Preto ďakujem aj vám, drahí spolubratia kňazi, za vašu obetavú službu, ktorú na poli vzbudzovania kňazských povolaní vo farnostiach robíte, či už rôznymi aktivitami s mládežou, duchovnými obnovami, ale hlavne obetavým príkladným kňazským životom.

V Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule sa na kňazstvo pripravuje 38 seminaristov. Do prvého ročníka sa hlási 9 nových uchádzačov a v júni bude vysvätených 8 novokňazov a 4 diakoni. Prosím vás o modlitby za nich.

Ďakujem vám všetkým, ktorí myslíte na nás v modlitbách a každodenných obetách. Ďakujem rodinám, farnostiam, združeniam a spoločenstvám v ktorých vznikli kňazské povolania. Ďakujem im za to, že vytvorili priaznivé prostredie viery, v ktorom Pán mohol zasiať semienko kňazského povolania. Každý takto povolaný človek práve v kňazskom seminári dozrieva a formuje sa po stránke ľudskej, duchovnej, intelektuálnej i pastoračnej. Vďaka angažovanosti obetavých dobrodincov môže kňazský seminár napredovať a napĺňať toto poslanie. Pán Boh zaplať všetkým za každý prejav dobrodenia!

V modlitbách spojený

                                            Peter Majda, rektor kňazského seminára

            Milovaní bratia a sestry!

            V kolobehu nášho pozemského času nám Božia prozreteľnosť dnes dopriava opätovne sláviť Veľkú noc nášho vykúpenia: Kristovu požehnanú smrť a jeho slávne zmŕtvychvstanie. Chcem vás všetkých v tento veľký deň pozdraviť a povzbudiť vo veľkonočnej viere. Túto dnešnú Veľkú noc slávime v znamení dvoch veľkých skutočností, ktoré ovplyvňujú celý priebeh tohto významného roku. Sú to dve jubileá. Prvé je 1700. výročie narodenia nebeského patróna našej Spišskej diecézy, svätého Martina, a pre celý svet je to storočnica zjavení Panny Márie vo Fatime. Nech nás ovplyvnia aj pri tomto našom veľkonočnom zamyslení.

            Hlavným posolstvom Veľkej noci je pravda o tom, že každý pokrstený človek je veľkonočným človekom. Prečo všetkých kresťanov a teda aj seba samých máme považovať za veľkonočných ľudí? Odpoveď nám dáva práve veľkonočná viera. Hovorí najmä o tom, že naše kresťanstvo sa zrodilo, trvá a smeruje k svojmu zavŕšeniu vo veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista. Preto sme a máme byť veľkonočnými ľuďmi, lebo sme nositeľmi a uskutočňovateľmi viery v jeho smrť na kríži a v jeho zmŕtvychvstanie. Celý náš život z viery je ponorený do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a je nimi preniknutý, preto je veľkonočný.

            Naša osobná účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve začala v krste a pokračuje v celom našom živote. Všetko, čo robíme z pohnútok viery, má veľkonočný rozmer. Naša viera je skrz-naskrz veľkonočná. Svätý Pavol vysvetľuje veľkonočnosť viery v Liste Rimanom: „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. … Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 6, 3,11)

            Drahí bratia a sestry! Náš veľkonočný kresťanský život má niekoľko podstatných rozmerov, bez ktorých by nebol veľkonočný. Spôsobujú to hlavné dary Veľkej noci a ich uplatňovanie v každodennom živote. Hoci je ich viac, chcem sa dotknúť týchto troch: eucharistický rozmer života kresťana, kajúcny rozmer a mariánsky rozmer.

            Prvé veľké dobro Veľkej noci pre náš veľkonočný život je Eucharistia. Veď na prvú Veľkú noc – pri Poslednej večeri – zaznelo: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ (Mt 26,26) Život z viery je nemysliteľný bez Eucharistie. Kresťan – veľkonočný človek nič tak nepotrebuje, ako ju sláviť, prijímať a uctievať ustavičnou adoráciou. Každá sv. omša je Veľkou nocou v našom čase.

            Kresťan je povolaný nielen sláviť a prijímať Eucharistiu, ale priam sa stávať „eucharistickým človekom“. Túto myšlienku vyjadruje aj Druhý vatikánsky koncil slovami: „Veď účasť na Kristovom Tele a jeho Krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame.“ (LG, 26) Znamená to toľko, že sa v určitom zmysle sami stávame „eucharistiou“. V našom praktickom kresťanskom živote to znamená, že sme „eucharistickými ľuďmi“, čiže podobnými Kristovi. To je vtedy, ak sme obetou – to je prvý a základný eucharistický znak; ak sme chlebom – to je symbolické vyjadrenie, že z nás ľudia majú osoh, ak sme pokorní a svoj život žijeme ukrytý v Bohu; a konečne, ak milujeme a sme milosrdní.

            Želajme si a modlime sa, aby podobne ako svätému Martinovi, sa aj nám Eucharistia stala záležitosťou nášho srdca, naším zaľúbením, našou nádejou, naším útočiskom, našou útechou, našou cestou i cieľom, našou zbraňou i silou, našou metódou i stratégiou, naozaj naše všetko.

            Milí bratia a sestry! Druhý rozmer nášho veľkonočného života je ustavičná kajúcnosť, ako ju vidíme zobrazenú aj v životnom príklade nášho nebeského patróna, svätého Martina. Celý jeho život je poznačený kajúcnosťou v podobe zápasu s hriechom a proti Zvodcovi ľudí na zlé. Nazývali ho „Postrachom Démonov“. Jeho životopisec takto vystihol jeho kajúcnosť: „Často tiež plakal pre hriechy tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi a ktorí ho, hoci bol taký pokojný a žil v ústraní, tupili jedovatým jazykom a vreteničími ústami.“

            Všetci sme hriešni a potrebujeme ustavičné pokánie. Kristus ho už na začiatku svojho vystúpenia ustanovil za trvalý program svojich učeníkov: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo, kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) Pokánie nie je iba príležitostná udalosť v živote veriaceho človeka, ale jeden zo základných rozmerov nášho veľkonočného života. Patrí k jeho podstate. Kresťan žije ustavičným pokáním!

            Ľudia v našej dobe slovo „hriech“ by chceli najradšej úplne vymazať zo svojho slovníka. Žiaľ, hriech je skutočnosťou, ktorá otravuje život jednotlivca i celej ľudskej spoločnosti. Je prítomný vo svete ako „tajomstvo neprávosti“, ktoré sa stále na nás lepí. Musíme sa s ním ustavične boriť a s ním zápasiť. Brániť sa hriechu je jedna z najvážnejších úloh v živote každého kresťana. Pokánie je veľkonočné konanie, lebo ním odumieram s Kristom zlu a hriechu

            Drahí bratia a sestry! Náš veľkonočný kresťanský život má ešte jeden dôležitý rozmer – je to spoločenstvo s Pannou Máriou ako našou duchovnou Matkou. Panna Mária patrí k nášmu kresťanskému štýlu života, lebo je spätá s vierou Cirkvi najmä pre výnimočnú účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve. Jej príklad a orodovanie nám pomáha hlbšie sa primknúť ku Kristovi a jeho Cirkvi podľa starobylého hesla: „Cez Máriu k Ježišovi“!

            Pannu Máriu oprávnene považujú všetci veriaci v Krista za svoju duchovnú matku. Toto jej duchovné materstvo voči nám je tiež veľkolepým veľkonočným darom Krista. Veď Pán Ježiš nás zveril do jej materinskej lásky, keď zomieral na kríži. „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ a od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19,26-27)  Prijať ju k sebe a žiť s ňou, je permanentné naplňovanie Ježišovho veľkonočného testamentu  z kríža.

            Naše detinstvo voči duchovnej matke Márii sa uskutočňuje v rôznych rovinách. Je to v prvom rade utiekanie sa k nej o pomoc a orodovanie. Je to aj putovanie na omilostené miesta jej zjavení a do jej svätýň. Treba však pamätať, že najlepšia úcta voči nej je v napodobňovaní jej čností.

            Návštevy Panny Márie z neba na zemi v podobe privátnych zjavení omilosteným ľuďom vydávajú svedectvo o tom, že je našou starostlivou a milosrdnou Matkou. Tak sa prejavila aj vo Fatime, keď sa zjavila trom deťom Lucii, Ferkovi a Hyacinte. Pozoruhodné na týchto Máriiných návštevách na zemi je to, že kedykoľvek sa prihovárala omilosteným ľuďom, vždy prichádzala s posolstvom pokánia. Práve volanie k pokániu zaznieva osobitne z fatimského zjavenia. Urobme všetko preto, aby jej materinský hlas našiel ozvenu v našich srdciach.

            Milovaní bratia a sestry! Želám a vyprosujem celému Božiemu ľudu našej diecézy plnú účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve, radostné prežívanie veľkonočného života aj po sviatkoch, zverujem vás pod mocnú ochranu Fatimskej Panny Márie a  svätého Martina a udeľujem vám svoje biskupské požehnanie.

+ otec biskup Štefan