Pastiersky list na sviatok sv. Rodiny

Bratia a sestry,

            Vianoce v našej prítomnosti, ako nám o tom hovorí skúsenosť posledných rokov, sa stávajú stále viac spoločenskou udalosťou, z ktorej sa postupne vyprázdňuje duchovnosť. Niektoré tradície a zvyky síce zostávajú, ale už bez pôvodného obsahu  a významu. V našej dobe už nevieme, čo znamená vianočný stromček, prečo sa pod stromček dávajú vianočné dary, prečo je štedrá večera a podobne. Symbolika vianočných zvykov mala pôvodne hlboké duchovné posolstvo.

            Drahí bratia a sestry,      

            naše kresťanské sviatky boli cez celú dvetisícročnú históriu Cirkvi oporou viery pre jednotlivých veriacich i pre kresťanské rodiny. Ako sa otriasa viera, tak postupne upadá aj duch a spôsob slávenia sviatkov. Ale platí to aj naopak. Upúšťanie od tradície slávenia sviatkov spôsobuje aj úpadok viery veriacich. Najzreteľnejšie to vidíme  na slávení nedele a výročných sviatkov, akými sú aj Vianoce.

            Slávenie vianočných sviatkov v minulosti bolo viac preniknuté duchom viery  a kresťanskej nábožnosti. Chudoba a jednoduchý štýl života veriacich pobádal, aby sa hlbšie vnárali do tajomstva Vianoc. Zaujímavé je, že čím viac sa naši predkovia podobali postavám z historických prvých Vianoc, tým nábožnejšie ich vedeli sláviť. Ľudové obyčaje a zvyky, ktoré cez stáročia akoby zabaľovali tajomstvo Vianoc, istým spôsobom formovali ľudí a utvrdzovali ich vo viere a nábožnosti. Boli vyjadrením ich vnútorného postoja ku skutočnostiam viery.

            Duchovný obsah Vianoc postupne nahrádza v našich rodinách plytký konzumizmus. Namiesto duchovnej prípravy sme sa vrhli na horúčkovité nákupy potravín, nápojov a predmetov spotrebného tovaru. Vytratila sa modlitba a horlivosť adventného očakávania oslavy Pánovho narodenia. Kedysi ľudia chodili na sväté omše každý deň počas adventu. Modlievalo sa spoločne v rodinách, konali sa rôzne pobožnosti (napr. pobožnosť s obrazom Svätej rodiny hľadajúcej prístrešie), ľudia  sa chystali na prežívanie Vianoc dobrou svätou spoveďou. Pokánie bolo zároveň aj zmierením medzi ľuďmi.

            Aké sú naše Vianoce toho roku, zajtra i do najbližšej, či vzdialenejšej budúcnosti? Vianociam v budúcnosti musíme vrátiť pôvodný obsah a náplň. To znamená, že urobíme opäť stredobodom našich  kresťanských sviatkov Ježiša Krista    a jeho tajomstvo. Sme v situácii, kedy treba Vianoce nanovo pokresťančiť. Vrátiť im pôvodný zmysel.

            Prvé, čo je treba urobiť, je návrat k duchovnej príprave na sviatky. Nemožno ignorovať advent a jeho výzvy k obráteniu a polepšeniu života, ak chceme zostať verní Vianociam – ako sviatkom narodenia nášho Pána.

            Druhé, čo treba urobiť, je, aby sme sa mysľou i srdcom vrátili ku Kristovi  a jemu venovali náš sviatočný čas a pozornosť. Musíme vedieť ignorovať ponuky sveta a pohŕdať všetkým, čo nám Pána Ježiša má nahradiť, zacloniť ho a odviesť našu pozornosť od neho.

            Rok čo rok si na vianočné sviatky oživujeme vieru v jeho stálu prítomnosť medzi nami. Vianoce slávené v Eucharistii nie sú len spomienkou na dávnu udalosť   v Betleheme, sú vždy novou aktualizáciou tajomstva darovania sa Krista ľuďom.  V prvých Vianociach sa Kristus daroval všetkým ľuďom všetkých čias.   Pri každoročnej oslave vianočného tajomstva sa ten istý Kristus ponúka a daruje  v konkrétnom čase ľuďom, ktorí ho s vierou prijímajú.

            Už aj prvé Vianoce v roku 1 (jeden) nášho letopočtu, keď sa Kristus narodil pre všetkých, nie všetci ho skutočne aj prijali a stali sa účastní na dobre jeho prítomnosti. Bola to hŕstka ľudí, čo sa mu vierou otvorili, ako svedčí evanjelium: „Medzi svojich prišiel a svoji vlastní ho neprijali.“ Tým, ktorí ho s vierou prijali, dal Boží Syn milosť, že sa stali Božími deťmi – ľuďmi narodenými z Boha.  

            Preto sa sviatostne v liturgii Cirkvi ustavične obnovuje tajomstvo narodenia    a jeho príchodu, aby generácie, čo po sebe prichádzajú, mohli takto vierou konkrétne   a osobne prijať Ježiša Krista. Toho istého Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme a takým istým spôsobom, ako ho prijali v prvom roku jeho pobytu na zemi. Ten spôsob prijatia je viera. Uveriť v narodenie Krista – Božieho Syna i Syna človeka – rovná sa prijať Krista. Jeho narodenie v nás vierou je naše zrodenie sa z Boha k životu s Kristom  a pre Krista.

            Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich,   akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov  má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí.

Viera chudobných vyjadruje vnútornú slobodu ducha, nezávislosť na majetku a hmotnom bohatstve.

            Pokora viery je druhá náležitosť, ktorú objavujeme na postavách Vianocv Betleheme, bez ktorej nie je možné prijať Krista. Koho uráža maštaľ, chatrný výzor dieťaťa, komu ťažko padne zohnúť kolená a skloniť hlavu pred majestátom Boha, ten nie je schopný prijať Krista. Akou mierou sa našej viere podarí pokoriť pred Bohom, takou mierou sme schopní uchopiť a prijať Krista.

            Drahí bratia a sestry,

            nezáleží na tom, či nás od okamihu narodenia Ježiša Krista delí niekoľko hodín, ako pastierov, či niekoľko týždňov, ako Simeona a Annu v chráme, či niekoľko mesiacov, ako mudrcov z východu, alebo či je to niekoľko tisícročí, ktoré delia nás,  čo žijeme dnes. Časový interval je bezvýznamná záležitosť. Čo je dôležité a na čom všetko záleží, je viera pokorných a chudobných. Ona je spôsobom ako možno a ako treba prijať Krista aj na tieto Vianoce, v ktorých sa nám Kristus opäť ponúka a dáva.

            Požehnané Vianoce i Nový rok.   

                                                                             Váš otec biskup + Štefan Sečka

Liturgický kalendár